Všetkým cestovateľom, čo nemajú kompex nutnosti štvvorhviezdičkového hotela doporučujem v Berlíne (Mníchove, Prahe) A&O Hostels. Rezervácia cez internet, príjemny hostelík priamo pri hlavnej vlakovej stanici, všade čisto, pekne a príjemne, kaviereň, jedlo, net, dokonca aj program, a široká možnosť výberu ubytovania (nepriama úmera počtu osôb v spálni k cene). Za posteľ vo veľkej izbe zdieľanej s ďalšími ôsmymi cestovateľmi v centre 13 eur. Ak nemáte chuť riskovať pokuty, najvhodnejšie sú na celodenné potulky celodenné lísty na dopravu. Po pollitri horúceho espressa na prebratie výborne padne nasadnúť na jeden z doubledeckrov a, čo krúžia okolo centra, a podľa náhleho popudu sa rozhodnúť kde vystúpiť a čo si pozrieť zbližšia. Napríklad obrovský kruhový objazd v strede ktorého sa týčí Siegsäule – pozlátená socha anjela na vysokánskom podstavci. Na jeho pleci sedávali aj kolegovia anjeli vo Wendersovom Nebi nad Berlínom a hľadeli na rozdelené, čiernobiele mesto.Berlín už 15 rokov nie je rozpoltený, jeho identity sa prelínajú spôsobom, ktorý ma fascinuje. Medzi stĺpy Brandenburskej brány pri návšteve J.F. Kennedyho zavesili východoberlínski šéfovia obrovské pásy látky, aby ich občania nevideli a nepočuli amerického prezidenta vravieť „Ich bin ein Berliner.“, a tým deklarovať, že kým zostáva rozdelené toto mesto, je rozdelený svet a každý z jeho občanov. Medzi stĺpmi brány môžete dnes voľne prechádzať. Neďaleko sa nachádza aj Mauermuseum – „múzeum steny“, na niekoľkých poschodiach budovy pri Checkpoint Charlie, bývalom kontrolnom bode medzi americkým a ruským sektorom. Zastaviť sa tu na schôdzku s nie tak dávnymi dejinami, ktoré sú tým zaujímavejšie, že sa bolestne týkajú aj nás. Veľká časť expozície je venovaná aj „boju bez násilia“ svetových národov za slobodu.V centre splýva historická architektúra s futuristickou spôsobom oku skutočne lahodiacim, za všetky menujem hypermodernú kopulu zo skla a kovu na streche starodávnej budovy parlamentu Bundestagu, tak boľavé miesta minulosti sú evidetné, zdôrazňované a jasné. Kusy steny aj kometárom na reprezentatívnom, modernom Potsdammer Platzi a hneď pri ňom, v lukratívnej lokalite, kde sa za meter štvorcový pôdy musí platiť zlatom, na obrovskej ploche ako jazva pamätník obetiam holocaustu, pamätník zavraždeným európskym Židom. Jednoduché kvádre rôznej výšky, medzi ktorými aj zablúdite a pohľad na ne mrazí. Pod zemou, vraj na mieste Hitlerovho bunkru (aké príznačné), zdarma výstava – história prenasledovania Židov a iných vydedencov Tretej ríše, odkazy obetí, portréty rodín a databáza zavraždených, snaha každého prezentovať nie ako číslo v štatistike, ale ľudskú bytosť s vlastným príbehom. Len tie konce sú takmer identické, mení sa len názov tábora. Všade sa neľútostne opakuje vinník – Nemecko, nemeckí vojaci, nemecký ľud, nemecká vláda (nezabúdajme, že Hitlera za kancléra zvolili v slobodných a demokratických voľbách).Keď som sa z toho zážitku trochu predýchala (o holocauste vieme všetci, ale vidieť jednak fakty a čísla, jednak osobné dejiny jednotlivcov, takto zosumarizované, to s človekom zamáva), došlo mi, ako Nemci nezatvárajú oči sami pred sebou. Že si neslávnu históriu pripomínajú v rámci sebareflexie a hlavne ako memento toho, čo sa nesmie opakovať. Pozerajú dejinám do očí s úprimnosťou, ktorá je krutá, ale asi práve preto očisťuje a dáva šancu začať znova, tak, že nie je dôležitý deklarovaný čistý štít, ale prázdna komora bez skrytých prízrakov minulosti.Ešte jeden citát, ktory som tam objavila na pohľadnici. Od Franza Kafku: "Der Weg entsteht so, dass man ihn geht." Voľne preložené, že človek vytvára sám cestu, tým, že ňou kráča. Pre cestovateľov, a aj pre tých ostatných...
7. sep 2005 o 17:45
Páči sa: 0x
Prečítané: 716x
Oneskorené poznámky o the Cure a Berlíne II.
Rozklepaná po koncerte, nadchnutá a sklamaná, že sa napríklad Fascination street nedá uzavrieť do časovej slučky a prežívať dookola, nabrala som smer Berlín. Kdesi na ZOO ma čaká posteľ a ešte 24 hodín v meste.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(1)